mon ami

V rybárskej dedinke Joroido sme bývali v dome, ktorý som volala „pripitý“. Stál na útese, kde ustavične duli od mora vetry.

Zdalo sa mi, že more strašne prechladlo, lebo ustavične sipelo, dychčalo a ohlušujúco kýchalo – vtedy prišiel poryv vetra so strašlivou sprchou.

Náš domček urážalo, že mu more kýchalo rovno do tváre a odklonil sa, aby mu nestál v ceste. Bol by aj spadol, no otec vyrúbal zo stroskotaného rybárskeho člna trám, ktorým ho pod previsom strechy podoprel. Vyzeral ako pripitý starec, ktorý sa podopiera barlou. 

Mala som podivuhodné oči po mame, aké v Japonsku nevídať. Priesvitne sivé. Akoby do nich niekto pichol paličkou a vytiekol z nich všetok tuš. Veštkyne tvrdili, že mama má oči také bledé od priveľkého množstva vody vo svojej osobnosti, a tak nezostáva miesto pre zvyšné štyri prvky.

Preto má aj také nesúladné črty. Dedinčania hovorili, že by mala byť mimoriadne krásna, lebo jej rodičia boli krásni. Nuž, broskyňa a hríb sú chutné, ale pri sebe neobstoja.

Takto kruto si zahrala príroda s mamou. Po matke zdedila našpúlené, pekne krojené ústa, ale po svojom otcovi kostnatú bradu a to vzbudzovalo dojem, ako keď ľahučko nanesený obraz vsadíte do ťažkého rámu.

Prekrásne oči mala ovrúbené hrubými mihalnicami, ktoré boli na jej otcovi neobyčajné, no ona vyzerala ako ustavične vyplašená.

Mama vravela, že za otca sa vydala preto, lebo mal v sebe priveľa dreva. Bol rybár a nikde sa necítil tak doma, ako na mori. Morom razil aj po kúpeli. Keď nechytal ryby, sedel na dlážke v tmavej prednej izbe a opravoval rybárske siete. Všetko robil veľmi pomaly.

Tvár mal hlboko zbrázdenú a z každej brázde sa skrývalo to, či oné súženie. Pripomínala strom, ktorý nesie na konároch vtáčie hniezda. Musel ustavične napínať všetky sily, aby ich uniesol a od toho vypätia vyzeral stále zmorený.

Jedného dňa som sa ho spýtala: „Ocko, prečo si taký starý ?“ Nadvihol čelo, až mu obrvy vytvorili nad očami malé dáždničky, zavrtel hlavou a hlboko vzdychol: „Neviem.“

Na druhý deň ma mama vzala na cintorín v lese. Zaviedla ma k trom hrobom v rohu, na ktorých stáli tri biele náhrobné stĺpiky, oveľa vyššie, ako som bola ja. Odhora dolu boli popísané neprívetivými čiernym znakmi.

Mama na ne ukázala: „Nacu, manželka Sakamota Minorua. Zomrela dvadsaťštyriročná, v devätnástom roku Meidži. Džiničiro, syn Sakamota Minorua, zomrel päťročný. Masako, zomrel trojročný. “

Vrátila som sa k tým hrobom po krátkom čase a ako som tam tak stála, zistila som, že smútok je veľmi ťažký. Celé telo mi oťaželo, akoby ma tie hroby ťahali dolu k sebe.

*

Arthur Golden: Memoirs of a Geisha

preklad z českého jazyka, výber a úprava úryvkov: mon ami

ilustračné zábery: www.mi9.com, daderot